Foto: z otvorených zdrojov
Byť blízko je to najlepšie, čo môžeme dieťaťu dať
Keď dieťa hádže záchvaty hnevu, schováva sa pod stôl alebo sa zúfalo dožaduje pozornosti, rodičia sa často pýtajú: „Čo je s ním?“ Odpoveď je však oveľa hlbšia, s dieťaťom nie je nič v poriadku – ide len o to, že jeho mozog ešte stále dozrieva.
Psychoterapeut a spolupracovník Psychology Today Evan Shopper vysvetľuje: Detské myslenie je emocionálna mapa sveta, ktorá riadi každý pohyb a slovo dieťaťa. Pochopenie tejto mapy nám umožňuje nielen lepšie rodičovstvo, ale aj to, aby sme sa stali skutočnými partnermi v komplexnom poznávaní seba a sveta.
Potreba emocionálneho spojenia: najdôležitejšia je blízkosť
Deti sa rodia s hlbokou potrebou nadväzovať vzťahy s blízkymi dospelými. Túto teóriu možno nazvať „teóriou pripútania“: silný, stabilný kontakt s rodičmi alebo opatrovateľmi je základom zdravého duševného vývoja.
Pripútanie je schopnosť vidieť, ako sa dieťa cíti, a podľa toho reagovať. Je to ako emocionálne Wi-Fi medzi dospelým a dieťaťom: ak je, dieťa prosperuje, ak nie, dieťa sa stáva úzkostlivým a „strateným“.
Práve kvôli tomuto citovému prepojeniu sa deti chcú podobať svojim rodičom: preberajú ich zvyky, kopírujú ich intonáciu, opakujú ich pohyby. Nie je to len napodobňovanie – je to hlboká psychologická identifikácia.
Pocity bezmocnosti a menejcennosti: kontrola ako prostriedok obrany
Svet je pre dieťa obrovský a často desivý. Žije medzi obrami, ktorí rozhodujú, kedy má jesť, kedy si má ľahnúť, ako sa má správať. To v ňom vyvoláva pocit bezmocnosti a zraniteľnosti.
Aby sa deti vyrovnali s týmto strachom, často sa snažia kontrolovať všetko okolo seba, od výberu lyžičky až po objatie. Táto kontrola je pokusom „urobiť svet aspoň trochu svojím“.
Preto môžu deti manipulovať, hádzať záchvaty hnevu alebo zámerne rozbíjať veci – nie preto, že sú „zlé“, ale preto, že hľadajú pocit moci.
Čiernobiele myslenie: buď dobré, alebo zlé
Vo veku 5-7 rokov deti nie sú schopné vidieť odtiene šedej. Ich myslenie je radikálne: „rodičia sú dobrí“ alebo „rodičia sú zlí“, „ja som dobrý“ alebo „ja som zlý“.
Vďaka tomu sú ich reakcie dramatické: ak odmietnete kúpiť sladkú tyčinku, ste „zlí rodičia“, a to nie je prehnané. Ide len o to, že ich mozog sa ešte nenaučil analyzovať emócie alebo dôvody vášho konania.
Dieťa, ktoré pohrýzol pes, sa môže rozhodnúť, že „všetky psy sú nebezpečné“. Bez vysvetlenia dospelých mu to môže zostať na dlhé roky.
Idealizácia rodičov: mama a otec sú vždy hrdinovia
Deti potrebujú vidieť svojich rodičov ako silných, láskavých a spoľahlivých. To vytvára pocit stability: niekto „drží kormidlo“ tohto lietadla zvaného „život“.
Takže keď sa v rodine niečo pokazí – dieťa sa často cíti vinné. Tu vzniká hlboký pocit viny, napríklad keď sa rodičia rozvádzajú: „Asi som sa správal zle – preto už moji rodičia nie sú spolu“.
Egocentrizmus: ja som stredobodom vesmíru
Ide o egocentrické myslenie: deti veria, že udalosti vo svete sa dejú kvôli nim. Ak dnes svieti slnko, je to preto, že som to chcel. Ak zlatá rybka uhynula, tak som ju zle nakŕmil.
Tento pohľad na svet je súčasťou raného kognitívneho vývoja. Až postupom času sa deti naučia rozlišovať medzi svojimi túžbami a realitou.
Hanba: „som zlý“ – namiesto „urobil som niečo zlé“
Keď rodičia dieťaťu vyčítajú alebo ho kritizujú, dieťa často neoddeľuje správanie od svojho vlastného ja. Nepočuje: urobil si chybu, ale počuje: niečo s tebou nie je v poriadku.
Hanba je silná emócia, ktorá je zakorenená v detskom sebaobraze. A ak rodičia príliš často poukazujú na chyby bez podpory, buduje to nízke sebavedomie a pocit „nie som hoden lásky“.
Pocit zahltenia: „na svete je toho príliš veľa“
Detský mozog sa práve učí spracovávať informácie. A svet je hlučný, jasný a neustále sa mení. Batoľatá sa ľahko cítia preťažené. Preťaženie sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi: plačom, záchvatmi hnevu, stiahnutím sa, hnevom alebo dokonca apatiou.
V takýchto chvíľach dieťa potrebuje niekoho, kto mu povie: „Som s tebou. Rozumiem ti.“ Pomáha mu to pocítiť odpor.
Tipy pre rodičov
- Počúvajte, nielen učte. Dieťa často nepotrebuje odpoveď – potrebuje pochopenie.
- Pomenujte emóciu. „Si smutný, lebo sa ti rozbila hračka?“ To pomáha dieťaťu naučiť sa rozpoznávať svoje pocity.
- Vyhnite sa nálepkovaniu. Namiesto „si hrubý“ – „veľmi si sa nahneval a to je v poriadku. Ale nemôžeš sa hádať.“
- Pamätajte, že za správaním sa vždy skrýva nejaká potreba. Niekedy je to potreba odpočinku, niekedy potreba objatia a niekedy potreba cítiť sa silný.
Byť tu pre ňu je to najlepšie, čo môžeme dieťaťu dať. Jej myseľ stále rastie a my sme súčasťou tohto procesu. A keď sa na svet pozeráme očami dieťaťa, stáva sa aj pre nás o niečo láskavejším.
Stránka nie je zabezpečená! Všetky vaše údaje sú ohrozené: heslá, história prehliadača, osobné fotografie, bankové karty a ďalšie osobné údaje budú použité útočníkmi.
